27. okt 2012 o 22:47 (upravené 11. nov 2012 o 21:17)
Páči sa: 0xPrečítané: 483x
Nakoniec nás smrtka aj tak dostane (038)
Viem už, čo je sila času. Zomrelo mi už niekoľko kamarátov a aj nejakí ľudia z rodiny, i z môjho okolia. Umreli na choroby i na život. Umreli na život. Na lásku i na smútok. A ešte na krásu. Od všetkého umreli. Odobrali sa od vecí, ktoré mali tak strašne radi. Juraj môj kamoš, trochu som ho tu už spomínal si siahol sám na život, pretože ho mal rád. Stále hovoril "všetko je v pohode" a furt sa usmieval. Veci ktoré milujeme, chválime a velebíme, alebo ich strhneme a rovno zničíme. Veci na ktorých nám záleží, hladkáme, maznáme sa s nimi, alebo ich drásame a riadne dokopeme. Pretože sme silní a niekedy strašne smutní.
Aj to je láska, žiadna bizarnosť. Len láska. Láska je niekedy silná ako smrť. Do sladkého musíte vždy pridať soľ, aspoň štipku soli. A do slaného a štipľavého, zase trošku cukru. Francúzska kráľovská trojkombinácia, aby boli veci chutné a vyvážené. Len prečo nakoniec prídeme totálne o všetko? Pripáliť, zničiť a nakoniec všetko došliapať? A vyhodiť z okna. Vo všetkom o čo kedy zakopneme, býva svetlo a zároveň i kus tmy. Posratej hnusnej tmy. O všetko nakoniec vždy prídeme. I so všetkými snami, ktoré človek doteraz opatroval.
Apoštol Pavol, svätý z Tarsu sľúbil v jednom zo svojich listov do Korintu nesmrteľnosť pre celé ľudstvo. Keď to Pavol vyriekol, "ako posledný nepriateľ, bude zničená smrť." (1 list korinťanským 15:26) , o niekoľko rokov sám skončil na popravisku. Nero mu dal zoťať tu jeho múdru, odhodlanú hlavu.