Spýtal som sa jej, či sa stane mojou ženou. Povedala, že keď dorastiem, tak s tým niečo porobíme. Bol som šťastný. Dodnes netuším, prečo sme s ňou prestali, ako rodina, komunikovať. Pýtal som sa otca, prečo. Vravel, že jedného dňa prestala ku nám chodiť. Jednoducho, sa viac neukázala. Viac sa neozvala. Františka, ako som ju volal, by len tak z ničoho nič neprestala chodiť. Dnes už je to asi jedno. Ale raz by som sa chcel dozvedieť, prečo nás tak nečakane opustila. Prečo prestala ku nám domov nosiť svetlo svojho, som o tom silno presvedčený, hodne láskavého boha, ktorý ju tak neskutočne rozjasňoval. Kde by ináč brala v sebe toľko dobra a lásky. Musí byť asi viac bohov. Verím otcovi, že neurobil žiadne kroky, aby ju vystrnadil. Povedal by mi to. Povedal mi horšie veci, ako je vykázanie nejakej mníšky. Otec nie je žiadny svätec. myslím si že to, že prestala Františka ku nám chodiť, bol pravdepodobne zásah od nich z kláštora. Asi to majú na svedomí jej predstavení v kláštore. Museli jej to zakázať oni. Raz sme boli v meste a stretli sme ju. Bola vo svojom sestričkovskom odeve, rehoľníčky. Keď nás uvidela, stuhla a rýchlo prešla na druhú stranu cesty a zmizla niekde v jednom z obchodov.
Detskou láskou mi bola katolícka mníška (036)
Pracovala v Prievoze v Bratislave. A bola mníškou. V nemocnici v Prievoze sa starala o ťažko chorých ľudí. Stále sa usmievala a mala v sebe úžasný pokoj, ako sa píše v biblii, ktorý prevyšuje, každé ľudské chápanie. Bola ku mne strašne milá a priam vyhľadávala situácie, aby s nami, s mojou rodinou, mohla byť. Otec sa pri tom všelijako krútil, ale nahlas nikdy neprotestoval. Bol k nej milý a láskavý. Stále nám nosila dobré veci. Pochutinky, obrázky so svätcami a tak. Otec to trpel. Spôsoby mu nikdy nechýbali. Proste by sa to nehodilo, ak by ju vyhadzoval. Bolo by to neslušné. Riskovali sme právny výbor v našom zbore. Možno aj iné následky. Prijímať vo svojom príbytku katolícku mníšku, je pre Svedka absolútne neprípustné. Teta mníška mala vysokoškolské vzdelanie a bola lekárkou. Pôvodne detskou. Starala sa o chorých v prievozskej nemocnici. Rozprával som jej o svojom bohu. O bohu, ktorému som slúžil a ktorému som sa, ako dieťa koril. Hovoril som jej príbehy zo zvestovateľskej služby. Pozorne a trpezlivo ma počúvala. Vždy sa usmievala. Nikdy mi neprotirečila. Odpoveďou na moje zvestovateľské snahy bol vždy jej chápajúci, láskavý kukuč. Bol som do nej zamilovaný. Aj som jej to povedal
