Pokračovanie: Teória pre vyjadrenie krásy asi existuje. Je to hodne subjektívna záležitosť. Existuje vôbec? Preto sa o nej toľko hovorí v rozprávkach, pretože neexistuje. Krása. Nič popisované v rozprávkach neexistuje. Je to umelé a ohlupujúce, aby mohli deti spať. Každý si krásu vytvárame sami, aby sa nám ľahšie žilo A presadzujeme ju navonok. Do tej miery, do akej sme zbehnutí v politike a v klame. Krása je ako bájny jednorožec, deti uveria. Dospelí však na ňu kašlú. Dávno vedia, ako sa veci majú. Niektorí z nás jemné veci, ľahučké ako pavučina, presadzujeme širokými lakťami. Najviac ženy, pretože sú krásne a krehké. Krása neexistuje, to sa len dennodenne plano uisťujeme, že áno. Kdesi v nejakom filme som počul, že nič okolo nás neexistuje. Vraj si celý svet okolo seba iba kreslíme. Ako do skicára. Siahneš pred seba a všetko sa v okamihu rozplynie. Zmizne. Nie je nič. len my vo vzduchoprázdne. Vznášame sa na ničom. Slepí blúdime tmou a totálnou ničotou. pokračovanie článku
Pokračovanie: Poznáte ten pocit, keď hrdina filmu stojí niekde v strede rušného sveta a hľadí dlho pred seba. Jeho zrak smeruje do zeme. A život okolo hrdinu sa niekam divo rúti, v strašnom besnom tempe. Je to lacný grafický efekt, keď hrdina je nehybný a autá a všetko čo sa hýbe sa zmení na pokrútené svetelné špagety. Nikto z toho záberu nezmúdrie. Ani hlavný predstaviteľ, ani vy nie. Je to len na efekt. Len tak. Takže je to absolútne na nič. Len to zapĺňa miesto a nie je to na použitie. A také sú často zábery z nášho života. Mnohé nemajú takmer žiadny zmysel. Mali by ich vystrihnúť. Ako zlé a nepotrebné. Celý pobyt v ústave som takto podobne vnímal, ako jeden obrovský pokazený záber z filmu. Ktorý nebol dovysvetlený a bol nedostatočne vypointovaný. Napísal ho a zdramatizoval mizerný režisér. Život. Jeden záber za druhým. Bez nadväznosti a zmyslu. Skôr než zábery z filmu, mi celý ten dej pripomínal náhodne blikajúce snímky snívajúceho, spiaceho mozgu nejakého človeka. Zhúleného a poriadne preťaženého. pokračovanie článku
Pokračovanie: Samozrejme, že som veľa premýšľal. Čo je na ústave to najhoršie. Nemôcť sa kde schovať. Nemôcť odisť od tých, ktorí mi práve lezú na nervy. Či chcete, alebo nie musíte zotrvať, tam kde práve ste. Normálne človek odíde, keď má všetkého plné zuby. Tu sa to nedá. Zavriete sa vo svojej izbe, ale furt počujete zvonka zvuky, ktorých ste súčasťou. Svet okolo seba nevypnete. Nemôžete sa vziať a ísť sa niekde prejsť. A potom ešte to, že cudzí ľudia sa vám nabúrajú do vašej osobnej zóny a poprehadzujú vo vás, čo len chcú. Načo siahnu zbúrajú. Ňúrajú sa vo vašich osobných pocitoch a veciach, ktoré patria len a len vám. Jedným slovom, vezmú vám vaše súkromie. Patríte všetkým deckám v bunke a všetkým vychovávateľom. Ste im vydaní na milosť. Nikde sa pred nimi neschováte. Najradšej by ste si zo všetkých spravili kamarátov, aby ste tak zmarili stav, ktorý zavládol . Ako nákladiak sa vám všetci nabúrali cez fasádu domu rovno do obývačky. A miesto toho aby ste volali o pomoc, rozhodli ste sa práve teraz v miestnosti povysávať. Všetkému sa musíte prispôsobiť. To nie je o dohode, to je o plnom akceptovaní stavu. O kapitulácii. Bezpodmienečnej, posratej kapitulácii. pokračovanie článku
Aby všetky deti mali svoju rodinu. Nie som zameraný na politiku. Nikdy vo mne nerezonovali podobné bulshity. Aby každé dieťa malo svoju rodinu. To sa nikdy nestane. Tak ako sa nikdy nestane, že raz bude svet bez násilia a zločinu. Pevne stojím na zemi oboma nohami. Asi som nenapraviteľný skeptik. Prajem si len jediné v tejto veci. Aby každé dieťa malo svojho milého, chápavého a vľúdneho vychovávateľa, alebo pestúna, na ktorého sa bude môcť spoľahnúť a plne sa oprieť o neho. Kedysi dávno sa o deti v ústavoch starali iba ženy. Staré dievky. Hodne sa vraj dbalo na to, aby boli tieto ženy slobodné. Aby boli naozaj oddané svojmu poslaniu vychovávať a neboli rušené svetskými partnerskými záležitosťami. Možno je to dobrý pohľad, ale to podľa mňa nestačí. Ženy sú dobré a láskavé, ale ak majú niečo rozhodnúť a posúdiť, sú často mimo. Nechýba im inteligencia, to rozhodne nie. Chýba im odstup. Príliš sa do všetkého ponárajú. Asi sa príliš snažia. A to nie je vždy dobré. Jedna a jedna sú dve. To iste. Ale niekedy aj sedem. Záleží vždy od okolností. pokračovanie článku
Pokračovanie: Nedokážem to percentuálne uviesť. Najviac detí v detskom domove bolo takých, čo sa ich rodičia vzdali. Proste s nimi nechceli mať vo svojom živote už nič viac spoločné. Nepočítali viac s nimi. Také matky ako keby sa vyondeli a definitívne za sebou spláchli. Nemyslím si, že som nejaký správňacký typ, ale nedokážem si predstaviť, žeby som niekde zanechal svoje decko a prestal sa o neho úplne zaujímať. Dobre, dať ho do ústavu, ale prestať sa o neho zaujímať, to chce iný žalúdok. A mnohé decká v Mestečku ani nepoznajú dôvody, pre ktoré sa tu ocitli. Nedokážem to psychologicky popísať, čo to s takým deckom spraví. Ako ho to do budúcnosti poznačí. Ale chápem ich nechuť poslúchať a spoločensky spolupracovať na čomkoľvek. Denne chodili na bielom aute policajti do Mestečka a odvážali si decká na policajnú stanicu kvôli drobným krádežiam. Hlavne krádežiam. Kto nepatrí nikam, asi patrí všade. Nepatrí mu nič a patrí mu všetko. A tak sa aj k cudzím veciam správajú. Patrí im všetko. pokračovanie článku
Pokračovanie: Na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, koľko krát som bol v mestečkárskej jedálni na svoj štátny obed. Nikdy som to zo školy nestíhal. Nedalo sa to. Vyučovanie v škole na zdravotnej škole končilo dávno potom, čo zavreli ústavanskú jedáleň. Ak som sa aj dostal do jedálne načas, muselo v tom byť niečo výnimočné. Napríklad to, že sa nám vyučovanie z nejakého dôvodu skončilo skôr. Ani neviem prečo, boli zo mňa kuchári a kuchárky v jedálni takí nadšení, keď som sa tam zrazu objavil. Všetci boli guľatí a dobre naladení. Keď ma uvideli, najskôr ma podrobili krížovému výsluchu. Kto som, čo som. A prečo nechodím na ich obedy. Pripomenulo mi to jednu starú českú rozprávku, kedy sa starý dobrý kuchár sťažuje princovi: "...někto tu snad pohrdá mím kuchařským uměním?" Nie nepohŕdal som ich kuchárskym umením. Nemal som moc možností presvedčiť sa o ňom. pokračovanie článku
Pokračovanie: Som už dospelý, mnohým veciam však nerozumiem. Nerozumiem vlastne ničomu. Nahlas by som to nepovedal, ani keby ma štvrtili. Človek sa musí tváriť, že je kompetentný a že sa orientuje. Taká je spoločnosť. Inak vás z nej vytlačia. Už som prišiel na to, že vždy musíte byť sebaistý, pretože ľudia okolo vás, takí nie sú. Aby ste im dodali odvahu a silu a odhodlanie. Aby sa s vami cítili dobre. Niektoré ľudské veci sú fakt na hlavu. Komplikované. Čo je na ústavnej starostlivosti zlé? Zbierajú týrané a zanedbávané deti, ako malé štence po okolí a potom sa o ne starajú. Aby ich nikto neutopil. Dajú im jesť, strechu nad hlavou a postupne ich učia, ako sa má žiť. Robia to, čo ich rodičia nemôžu, alebo nechcú robiť. Ale nefunguje to. To viem určite. Skúsil som to na vlastnej koži. Toľko snahy a dobra a predsa to nejde. pokračovanie článku
Pokračovanie: V roku 2008 pripadlo dvadsiateho piateho februára na pondelok. V ten deň na ôsmu hodinu ráno sme mali plánované pojednávanie vo veci môjho vyradenia z ústavnej starostlivosti na okresnom súde v Trenčíne. Bol som s nervami hotový. Otec svoje slovo dodržal a na pojednávanie ma vzal so sebou. Sociálna pracovníčka z obvodného úradu v Trenčíne ma hneď zpražila poznámkou, že tam nemám čo hľadať. Že mám sedieť touto dobou v škole. Môj otec ju s láskavým úsmevom usmernil, aby sa starala o seba. Prišla aj moja mama. Moja mamka je nevidiaca. Nevidel som mamu desať rokov pred tým. Sudkyňa, ktorá rozsudzovala môj prípad, bola bez ruky. Môj otec je tiež invalidný. No, zišla sa nám tam pekná várka. Doktorka Rybárová, sudkyňa síce bez ruky, zato v taláre, hneď v úvode oznámila, že ruší moju ústavnú starostlivosť a že teraz len uvedie dôvody, ktoré ju k rozhodnutiu doviedli. Nemala pravú ruku, zjavne jej však nechýbal mozog a srdce. Čítala hodnotenie od môjho vychovávateľa Lisníka. Ten v ňom uvádzal že som sa v Mestečku pokračovanie článku
Pokračovanie: Za posledné roky som si pozrel niekoľko stoviek filmov. Videl som všetky filmy, čo v Amerike boli za posledné roky natočené. Aj tie ľahšie i tie ťachšie. „To bola zase somarina," zhodnotím zvyčajne takýto film a pustím si ďalší. Už som vám hovoril, že som zásadne proti ACTA? Otec mi povedal, že ide asi o nejaký psychologický únik z reality. Potreba preladiť sa niekam inam. Do iného, viac priateľského sveta. Vraj to, čo som zažil v Mestečku sa môže rovnať svojimi následkami vojne. Ak by som bol hodne malý asi by sa zo mňa stal autista. Zabarikádoval by som sa vo svojom vlastnom vnútri. Nechcelo by sa mi odtiaľ, ani za boha, von. Vraj sa takto organizmus bráni proti vonkajším vplyvom. Zničujúcim vonkajším vplyvom. Týždenne sa pozriem asi na desiatku filmov. Nikto ma nedokáže prekvapiť nejakým neznámym filmom. Videl som všetky. Teraz v poslednej dobe sa zorientovávam v klasickej americkej flmografii z prvej polovice dvadsiateho storočia. Zo začiatku som pozeral na filmy s titulkami, dnes mi nerobí problém sledovať film v anglickom originály. Táto moja úchylka mi pomohla s angličtinou. pokračovanie článku
Pokračovanie: To že som sa ocitol v detskom domove, malo za následok stratu niektorých kamarátov. Nebolo ich však mnoho. Verný nášmu kamarátstvu zostal aj Tomáš. Vážil som si toho. Chápal som že ústavani všeobecne nemajú v našej spoločnosti moc veľkú podporu. S Tomášom sa poznáme už nejaký čas, aj keď nie až tak dlho. Ale dosť sme toho spolu preskákali. V poslednej dobe nie som s ním v kontakte. Tomáš objavil veľký a nezávislý bratislavský svet. Raz som sa rozhodol, že s Janom nepôjdeme dnes do školy. Mali sme nejaké peniažky, kúpili sme si v potravinách fľašku a zamerili sme k Váhu. Na sedenie pri vode bolo dosť zima, ale aj postojačky sa tiež dá. Pridal sa k nám aj Tomáš. Jano asi o desiatej hodine odišiel do školy. Zostal som len ja s Tomášom. Tomáš to s pitím poriadne prehnal. Nebavilo ma to už, ale nemohol som ho tam nechať samého, zvlášť keď sa sotva udržal na nohách. Keď to z neho aspoň trocha vyprchalo, odviedol som ho domov. Jeho otec mi nadal. Pretože už bolo viac menej po vyučovaní, pobral som sa do Mestečka. Celá ta situácia ma hodne škrela. Nie som moc nadšený s takéhoto štýlu života. pokračovanie článku
Pokračovanie: Raz prišiel do detského mestečka skinhead. Aspoň to o sebe tvrdil. Ak majú byť jediným určovacím znamením skína jeho kanady, tak potom máme skinheadskú armádu. Aj vlasy mal podľa môjho názoru dlhšie, ako by sa patrilo. No a nakoniec ten cukríčkovský zelený svetríček, ktorý mal oblečený, jeho imidž riadne dotváral. Len čo je pravda. Bol to v skutočnosti trapák. Ožratý a sjetý trapák. Postavil sa doprostred ihriska. Mohol mať okolo dvadsiatky. Kričal na deti. Hlavne na tie tmavšie. Naraz schytil malého čierneho chalana, ktorý behal po ihrisku a začal ho mlátiť. Ostatné decká zastali a chvíľu sa pozerali na to čudné indivídum. No skrátim to. Decká ho dobili ako koňa. Na tom príbehu by nebolo skoro nič zaujímave. Čo však stojí za pozornosť je to, že mestečkári vždy spolu držia. Ten malý rómsky chlapec tam bol len niekoľko mesiacov. Ochranu si nijako zvlášť nezasluhoval. Ale od samého prvého dňa čo bol v domove si ho každý chalan a každé dievča zaradili do svojho pásma ochrany. Každý chcel chrániť toho druhého. Každý každého. A všetci všetkých. To bol zákon. Bol ústavan a bol brat. Takí sú mestečkári. pokračovanie článku
Pokračovanie: Nemám rád nevyriešené veci. A tak som stále doliezal za vychovávateľkou Martinkovou. Chcel som od nej dostať, prečo ma uväznila na tri a pol týždňa v Mestečku, kedy som nemohol z bunky ani na krok. Dala mi zaracha za ktorého by sa nemusel hanbiť ani Kájinek. Šlo o to že som odišiel von do mesta napriek zákazu vychovávateľky Berdákovej, ktorá po mne chcela, aby som prejavil pokánie. Nikdy som tu ženu pred tým nevidel. Nemal som s ňou žiadnu minulosť. Veď v našej bunke po prvý krát zaskakovala za vychovávateľku ktorá odišla na materskú dovolenku. A rovno chcela po mne akési pokánie. Nerozumel som tomuto jej čudnému fanatizmu. Možno takto chcela dať dôvod svojmu postoju, že ma nikde nepustí. Toľko nástojila na tom aby som prejavil pokánie za všetky svoje hriechy, že som dostal podozrenie že ma provokuje. Za to si zaslúžila ignor. A to som aj spravil. Do mesta som odišiel bez jej posväcujúceho požehnania. Jednoducho som sa vzal a odišiel. Samozrejme že ma nahlásila na riaditeľstve Mestečka. pokračovanie článku
Pokračovanie: Ujo Vychovávateľ Lisník tvoril pre mňa v Mestečku základnú istotu. Či som chcel alebo nie. Či som si to dokázal pripustiť, alebo nie. Šlo to asi mimo mňa. Mal pomerne jednoduchú ľahko čitateľnú povahu. Nečudo že tu o ňom často píšem. Bol hlavným vychovávateľom vo výchovnej bunke v ktorej som žil. Bol podstatnou súčasťou môjho vtedajšieho života. Rozhodne do značnej miery ovplyvňoval život okolo mňa. Niekedy ma dokázal svojim prístupom príjemne prekvapiť. Niekedy som bol z neho zhrozený. Aj napriek tomu čo som tu o ňom všetko popísal si dodnes myslím že bola naozaj dobrý chlap. Platí to čo som napísal už skôr. Sám už nedokázal účinne ovplyvňovať chod v Mestečku ani vo svojej bunke. Jeho vplyv sa postupom času takmer počas štyridsiatich rokov ktoré v Mestečku pôsobil, značne zmenšoval. Sám mi hovoril že kedysi bolo jeho slovo veľmi silné. Dnes už nie je. Systém dnešnej výchovy v detskom mestečku ho prekričal. Vo svojej podstate to bol dobrý človek. To si naozaj myslím. Počas Vianoc slúžil v kuse štyridsať osem hodín. pokračovanie článku
Pokračovanie: Hlavný vychovávateľ z našej bunky ujo Lisník bol doslova zlenivelý. Nemám na myslí v manuálnej robote. Nie s tým nemal absolútne žiadne problémy. To iste nie. Zlenivel však mentálne. Nesnažil sa o to aby sme mali v bunke pohodlie a veci ktoré bežne človeku spríjemňujú život. Vychovávatelia iných buniek sa snažili deckám prilepšiť. Napríklad vychovávateľ Meravý z inej výchovnej bunky. Mali absolútne nový nábytok, a všade pekne a moderne vymaľované. V bunke mali po stenách nejakým umelcom namaľované výjavy s prírody. Prostredie ich výchovnej bunky bolo priateľské a mimoriadne pestré. Dokonca mala bunka dohodu s nejakým súkromníkom ktorý im pravideľne vozil mäso. No počuli ste niekedy niečo také? Vychovávatelia z takejto bunky potom mohli z peňazí ktoré ušetrili financovať iné aktivity v prospech detí. Dokonca sa deti z iných buniek dostali aj na kultúrne predstavenia. My v Lisníkovej bunke sme o takomto niečom mohli len snívať. V bunke u Meravých mali novú sedačku, koberce a úplne novú obývačku. My sme mali ešte pôvodné koberce z roku kedy bolo postavené a zariadené Mestečko. Teda z roku 1973. pokračovanie článku
Pokračovanie: Miro je proti svojej vôli umiestnený na učnovskej škole v Bratislave. Nechcel do Bratislavy, chcel do Trenčína. Od malíčka túžil byť kuchárom. Jednoducho ho to okolo hrncov bavilo. Kuchyňa je domov. A domov to už je rodina. Možno odtiaľto ten asociovaný záujem nešťastného chalana. Vychovávateľ Lisnik mal s nim podľa môjho názoru nejaký poblem. Ich vzájomná komunikácia bola vždy odmeraná a studená. Ba myslím si až nepriateľská. „Ujo, môžem si vziať ešte chlebík?" opýtal sa Miro vychovávateľa. Lisník prikývol, aj sa trochu usmial. Ale všetky deti za stolom razom stíchli. Každý ten chlad cítil. Je to divné pretože Miro vyrastal pod Lisníkom od svojich dvoch rokov. Ešte keď bolo Mestečko zariadením rodinného typu. Kde sa o deti v jednej bunke starali manželské dvojice pedagógov. Lisník tu pôsobil aj so svojou pani manželkou. Myslím si že sa ujo Lisník potreboval Mira zbaviť. A to tým spôsobom že ho vylifroval do školy v Bratislave. Pritom učňovské stredisko tu v Trenčíne malo voľný stav na miesto kuchára. Miro mohol bez problémov sem nastúpiť. pokračovanie článku
Pokračovanie: Každý túži po rodine. Mestečkári nie. Túž po niečom s čím si sa nikdy nestretol. Čo si nikdy nezažil. Z ničim takým ako je túžba po rodičoch som sa tam nestretol. Možno v ich najtajnejších snoch. Do hlavy nikomu nevidíš. Ešte v malých deťoch som ten smäd po láske a rodine na chvíľu uvidel, ale u väčších deciek už nie. Je to asi otázka blednúcej pamäte, alebo nejakého čudného celoživotného vymytia mozgu. Ja vám neviem. Povedomosť o čomkoľvek sa dá udržovať. Školiť a udržiavať polienkami oheň, aby sa nestratilo čo je cenné. Aby bol charakter človeka úplný. U ústavanov je práve táto časť myslenia absolútne mŕtva. Tam kde má byť láska a spolupatričnosť k najbližším je len biela mapa bez ničoho. Ako keby ste im utrhli kus srdca. Kus ich osobnosti. A ani dušu už mestečkári nemajú. Vyšla z nich spolu s hlasitým prdom, keď im špeciálna pedagogička v mestečkárskom diagnostickom centre ešte kedysi na začiatku položila otázku: "Kde máš svoju mamičku?" Vedia čo je priateľstvo, nevedia však čo je láska. Nepatria nikam a nič necítia. A toto je ich problém. Tu by som ja osobne videl poslanie naozaj modernej pedagogiky. Ale s novými schopnými ľuďmi. pokračovanie článku
Pokračovanie: Ak môj otec podpísal niečo čo súviselo s mojou strednou školou bol zrazu poriadny oheň na streche. V Mestečku mi za to nadávali, ako keby som ja nejako za to mohol. „Otec sa o moju školu zaujíma. Čo je na tom zlé?" Pýtal som sa vychovávateľa. Kričal na mňa že otec nemá právo niečo mi podpisovať. „Ešte ste mi stále nezaplatili príspevok na rodičovské združenie do školy." Vychovávateľ Lisník si moju poznámku nevšímali. Tvrdil, že od toho sú tu oni aby mi podpisovali veci do mojej školy. Miesto toho aby mali radosť že mám rodinu, ktorá sa o mňa zaujíma brali môjho otca len ako nejakú konkureniu. To však mali vopred prehraté. Na neho nemali. Nikto z nich. Na úrade na to všetko mali iný názor. Tvrdili že Mestečko a otec majú spolupracovať a majú záujem sa podeliť o moju výchovu. Neviem kde pani vedúca sociálneho oddelenia prišla na to že Mestečko chce s otcom spolupracovať. Ale chápal som čo mi tým chcela povedať. pokračovanie článku
Pokračovanie: Niekde sa niečo pokazilo. Ujo vychovávateľ Lisník pomaly strácal nadšenie zo mňa. No a ja som postupne strácal nadšenie smerom k nemu. Nič tragického. Ja osobne som ho ku svojmu životu nepotreboval. Začal ma zosmiešňovať pred ostatnými deckami v bunke. Rozprával že sa chodím sťažovať na úrad v meste že som stále hladný. "No najedz sa pekne aby si nám nebol hladný." Smial sa. Prejavoval otvorene nespokojnosť s tým že mi nedokážu vychovávatelia zakázať víkendové návštevy u môjho otca. Že keby bolo po jeho nikam by ma na víkendy nepustil. Bol som rád že sa stávam absolútne nezávislý na detskom domove. Vlastne som bol na to hrdý. Už som nepotreboval ich jedlo, ktorého bolo aj tak vždy žalostne málo. Rovno zo školy som bežal k otcovi a tam som sa vždy dosýtosti najedol. Rovnako aj cez víkendy ktoré som trávil spoločne s otcom. "Nebudem večerať. Najedol som sa u otca." Vstal som od stola a šiel som do svojej izby. pokračovanie článku
Pokračovanie: Vychovávatelia v Mestečku boli pre deti všetkým. I v tom negatívnom zmysle aj pozitívnom zmysle. Určovali im život. Boli jeho náplňou i formou. V dobrom i zlom. Tak či tak. Boli poväčšinou znudení a otrávení. Naozaj ožili len ak niektoré dieťa vyviedlo nejakú neplechu. Mali potom pocit že žijú. A že ich úloha v Mestečku má nejaký zmysel. Doslova ožili. Aspoň ich to vytrhlo z večného spánku. Nič som s tým voči vychovávateľovi Goliánovi nesledoval. Nemal som v úmysle mu nejako ublížiť. Žiadosť o hostiteľský pobyt u môjho otca sa ako u nejakých malomyseľných musel špecialne pre každý víkend zvlášť obnovovať. Žiadosť o víkendový pobyt som vzal k otcovi na náš byt a ten žiadosť podpísal. A potom som žiadosť odniesol vychovávateľovi späť na bunku. Raz si ma k sebe zavolala vedúca výchovy Janišová. Mal som pocit že je stále viac a viac naštvaná. Ani neviem prečo som ju tak vytáčal. Jej tlak na mňa sa stále zvyšoval. Stále ma trestali zákazom vychádzok. „Pôjdeš zo školy rovno do Mestečka. A nikam ani na krok." pokračovanie článku
Pokračovanie: Neznášam január. Nenávidím prechod z rozprávky do surového života. A strašne dlho trvá. Je ako tri mesiace dohromady. A je zlý a nehostinný. Prebudenie do reality. Tvrdej a mestečkárskej. Otec chodil stále na úrady a bombardoval ich tam žiadosťami o moje prepustenie. Žiadosť zo strany sociálky už bola tam kde mala byť. Na trenčianskom súde. Ležala na stole pred sudkyňou čo mala na starosti agendu deti. Pojednávanie vo veci môjho prepustenia do domácej starostlivosti bolo stanovené na dvadsiateho piateho februára. Ak sa v tento deň nedostanem domov dočkám už nejako do konca roku. Vtedy budem mať osemnásť rokov a potom pôjdem domov určite. Nezostanem tu ani o hodinu dlhšie. Nikto ma nezastaví. Ak by som sa v deň súdneho pojednávania dostal predčasne domov, bolo by to o celých desať mesiacov skôr. Radšej som sa však neupínal na ten februárový deň aby som nakoniec nebol sklamaný. Všetci v Mestečku ma upozorňovali na to že ešte sa nikto nikdy nedostal takýmto spôsobom domov. Že vraj súdy nikdy nie sú na strane detí, ale sú vždy na strane detského domova. Dokonca mi to tvrdili aj vychovávatelia. pokračovanie článku
Pokračovanie: V lete poskytol otec jednému človeku auto. Ten ho rozbil. Nabúral s ním do stromu. Otec mal už zdravotné problémy a tak nemohol a ani nechcel tento problém riešiť. Nikto z nás nevedel že ten chlap bol gambler a feťák. Zranil nejaké dievča ktore práve viezol v aute. Hrozil mu za to kriminál. Aby veci nejako napravil a urobil tak dojem na policajné orgány, vyrovnal sa s otcom finančne za nabúrané auto. Bolo to pred Vianocami keď mu dal peniaze za auto. Otec mi hneď kúpil mobil. Bazarový ale drahší. Kúpil tiež televízor aby som sa mohol cez Vianoce pozerať na vianočné vysielanie. Strašne som sa tešil na Vianoce. Mal som ich celé stráviť u otca. Nevedel som sa už dočkať kedy začnú. Asi milión krát som si od vychovávateľov vypočul že za trest na vianočná sviatky k otcovi nepôjdem. Iba som sa smial. V každom prípade tie peniaze boli pre nás veľmi cenné. Prišli v pravý čas. Mohli sme si do prenajatého bytu kúpiť potrebné vybavenie a pripraviť sa na naše spoločné prázdniny s otcom. pokračovanie článku
Pokračovanie: Šiel som von z bunky trochu sa vyvetrať. Medzi chalanov. Kamarát Ján nebol chovancom z Mestečka. Býval kusok od ústavu v dedine. Doniesol so sebou fľašu vodky. Napiť sa dožadovali aj malé ústavanske decká. Kopli sme ich do zadku. Bol som celý uzimený. Nemohol som sa nijako zohriať. Priložil som si fľašu k ústach a poriadne som sa napil. Jano moc piť nechcel. Vraj už má celkom dosť. Sedel doteraz v krčme s chlapmi z dediny. Ešte som sa niekoľko krát z fľašky napil. Asi som to trochu prehnal. Vypil som tak tri deci. Možno viac. Došiel som do bunky. Bolo už po večery. Vychovávateľke Dubinovej ktorá zastupovala našu kmeňovú vychovávateľku som povedal že si idem ľahnúť a nech dozrie na to aby ma nikto v izbe neotravoval. Spolunocľažník Marek bol v Trnave na internáte. Len čo som sa vyzliekol a ľahol si do postele cítil som ako sa so mnou oztočil svet. Celá posteľ sa ako vrtula začala krútiť. Otec sa na mňa ukŕňal spoza plota mestečkárskeho sveta. Rehotal sa a ukazoval na mňa napriahnutou rukou. Jeho hlas sa mi v ušiach rozkladal na akúsi výsmešnú ozvenu. pokračovanie článku
Pokračovanie: Tu chripku nie a nie poriadne doliečiť. Už som s ňou bojoval niekoľko týždňov. Doma som liečil chripku tak maximálne tri dni. Otec vždy zanechal inú činnosť a bežal rýchlo za mnou. Bol vždy so mnou keď som ochorel. Ten by sa asi zbláznil keby sa mi naozaj niečo vážnejšie stalo. Sadol si ku mne na posteľ a podal mi horúci čaj. Pobrčkavil ma. To znamená že mi pomrvil rukou po mojich brčkavých vlasoch. Povedal som mu, „choď do riti". Myslel som si však, „aký som rád že si tu so mnou." Doma som sa pár krát vypotil a bolo po chrípke. Otec ma tým naučil že keď som chorý alebo mám nejaké problémy vždy sa o mňa postará. Aj keď som bol malý stále behal do školy a riešil veci keď ma niekto zo spolužiakov uderil. Ja neviem či je to dobré alebo zlé. Jedno vám to však napovie. Môjmu rodičovi na mne záleží. To je veľmi potrebný pocit. Určite pre dieťa ktorého vychováva iba jeden z rodičov. Taký osamelý rodič sa musí o svoje dieťa báť za dvoch. pokračovanie článku
Pokračovanie: Jeden zo štátnych prídeľov v detskom domove bolo tristo korún na každého ústavana. Za tieto peniaze si mohlo dieťa z detského domova kúpiť darček na narodeniny. A ďalších tristo korún aj na darček pod vianočný stromček. Bolo to niekedy v novembri keď nás vychovávateľ Lisník všetkých zorganizoval na spoločný vianočný nákup darčekov. Pretože ja mám v decembri aj narodeniny, mohol som na svoje darčeky minúť dokopy šesto korún. Pamätám si ako sme kedysi spoločne s ocinom chodili na vianočné nákupy. Vianočné trhy. Cigánska a voňavá klobása. Od mala na to rád spomínam. Boli to vždy chvíle plné pohody a lásky. Milujem dodnes vianočnú atmosféru. Všetko sa trblieta. Na svete je vtedy moc krásne. Ja si myslím že ľudia sú vtedy takí, akí naozaj sú. Neverím že sa práve na Vianoce pretvarujú. Potom po Vianociach ich zadlávi ruch bežného života. Práve vtedy sú iní. Práve na Vianoce sú autentickí. Nenechám si vziať túto radosť žiadným premúdrelým škemralom. Mne sa Vianoce veľmi páčia a nevadí mi ani ten obchodnícky duch v pozadí. Viem aký druh ľudí to hovorí. pokračovanie článku
Pokračovanie: Bolo veľmi ťažké udržať si v Mestečku čistotu. Mám na myslí morálku. V porovnaní s niektorými mestečkármi bol za plotom detského domova hotový Raj. Myslím tým porovnanie našich ústavanských deciek a normálnych detí z mesta. Naše deti kradli fetovali a doslova zbíjali. Chalan vyniesol z obchodu na jedno navštívenie desať redbulov a desať krabičiek cigariet a ešte tvrdý alkohol k tomu. Jeden chalan vošiel do obchodu s luxusným oblečením. Celý sa obliekol do značkových vecí, akože si skúša veci a potom zrazu vystrelil z obchodu ako raketa. Nikto by ho nedobehol. Chvála bohu nebol z našej bunky. Ten čo kradol v potravinách si dole zaviazal nohavice a potom si lup z obchodu jednoducho nahádzal do nohavíc. Už pri kúpe nohavíc počítal s tým aby sa tam čo najviac zmestilo. Ja osobne neviním nikoho z deciek v domove. Bol to následok výchovy a prístupu ľudí ktorí sa o nich v ústave starali. To boli naozaj žalostné výsledky. Ak by ľudia zaznamenávali takéto výsledky v ktoromkoľvek inom obore, tak poteš ma pán boh. Šlendriáni a neschopáci. pokračovanie článku
Pokračovanie: Navštevoval som zdravotnú školu v Trenčíne. Už druhým rokom. Učili nás tam samé dôležité veci. Ako sa účinne a odborne starať o zdravie ľudí. O ich pohodu a šťastie. Bolo to v rozpore s tým čo som cítil ja. Mal som skôr potrebu ubližovať ľuďom ako im pomáhať. Moja tolerancia voči systému Mestečka bola asi na konci. Už som nedokázal odolávať. Mal som v sebe nahromadenej príliš veľa zlosti. Odzrkadľovalo sa to aj na prístupe k mojim spolužiakom. Chvíľu som sa snažil svoje prepätie nejako regulovať a ovládať sa. To sa však dlho nedá. Dlho to neudržíte. Mal som zlé a pichľavé poznámky na dievčatá z našej triedy. V snahe zahviezdiť pred ostatnými som používal narážky spolu s vulgarizmami a potom som sa rehotal ako blbec. Dievčatá ma mali po nejakom čase naozaj dosť. Aďka z našej triedy zorganizovala proti mne tvrdú ofenzívu. Niektoré mi otvorene povedali že by si nikdy nepomysleli že sa niekedy takto hnusne zmením. pokračovanie článku
Pokračovanie: Miro bol veľmi fajn. Mnohé decká mi ho odporúčali ako dobrého kamaráta ešte keď som bol v diagnostickej bunke. Zháňal som sa teda po ňom. Večer zazvonil na diagnosťáku. Odvtedy sme boli dobrí kamaráti. Bol o rok aj niečo mladší odo mňa. Učil sa za kuchára na nejakej škole v Bratislave. Nechcel do Bratislavy. Ani neviem prečo ho tam umiestnili. Nikdy do Bratislavy nechcel. Asi to mala byť nejaká vychovávateľská lekcia či čo. Keby som nepoznal vychovávateľov a úradníkov v Mestečku nemyslel by som si že niekto môže takéto niečo urobiť. Asi ho tam umiestnili namiesto polepšovne. Čo najďalej od Mestečka. Keď bol ešte môj otec v nemocnici vzal som Mira zo sebou keď som ho išiel navštíviť. Miro sa choval k ocinovi priateľsky a otvorene. Pýtal sa ho prečo je v nemocnici. Prejavoval chapavosť a porozumenie. Na pätnásťročného chalaniska bol neuveriteľný. „Tvoj otec je moc fajn," povedal mi vonku. Než sme odišli z otcovej nemocničnej izby otec sa so mnou rozlúčil a potom sa obrátil na Mira. „A ty sa chlapče drž." Miro zareagoval, „ja sa budem ale vy sa ujo hlavne držte." pokračovanie článku
Pokračovanie: Marek, môj spolubývajúci na izbe v bunke bol cez týždeň na internáte.Takže som mal izbu sám pre seba. Nasťahoval som sa do jeho postele. Povolila mi to teta vychovávateľka Berdáková. Mali sme rohovú izbu a tak v nej bola veľká zima. Marek, môj spolubývajúci mal posteľ hneď vedľa radiátora a tak v nej mal príjemne teplúčko. Prehodil som si paplón cez radiátor a tešil som sa z nebývalej pohody. Zakázal som si pre seba rozmýšľanie nad svojim osudom. To ma vždy prenieslo do poriadnej depky. Snažil som sa svoj mozog rozptýliť. Skôr či neskôr predsa len zaspíte nech by sa vám zakuslo do hlavy čokoľvek. Je to biologické. pokračovanie článku
Pokračovanie: Myslel som si že keď môžem byť s otcom každý víkend že sa viac vnútorne upokojím. Vypadnúť na sobotu a nedeľu s tohoto režimu ktorý ma oberá o všetko. Víkendy s otcom boli úžasné. Toľko slobody ani neunesiem. Veľmi som sa tešil. Život pre mňa mal zrazu cenu. Neupokojil som sa ani pri predstave spoločných víkendov u nás v prenajatom byte, kde na mňa čakal otec. Pretože som stále bolestne porovnával väzenie režimu v detskom domove s láskavým a bezproblémovým prístupom môjho otca. Ti v Mestečku na neho nemali. Chýba im to najpodstatnejšie. Vrúcnosť a dobro. Nevedel som sa dočkať až konečne skončí školský týždeň. Zdal sa mi nekonečný. Po víkendových večeroch u mojeho otca som vždy večer vyrážal za kamarátmi do mesta. Moji starí kamarádi, ktorých som tak dlho nevidel. Mnohí ani nevedeli že ešte existujem. Mnohí ani nevedeli že som skončil v ústave. Ako keby ma ktosi práve vzkriesil z nejakej hroznej smrti. Ani raz som neprišiel za toto obdobie víkendových návštev môjho otca domov opitý. Nepotreboval som sa opíjať, keď som bol na návštevách otca. pokračovanie článku
Pokračovanie: Miestami otca popisujem ako nejakého svätca. Nie nebol svetcom. Ale nám dvom sa tak vtedy scrkol život že sa v našich povahách odkryla ta najzákladnejšia podstata. Tu máme asi všetci rovnaku. Nikto nie je zlý. Prestali mňa i otca zaujímať nejaké nepodstatnosti a sústredili sme sa nevedome na to najzákladnejšie. Chodil za mnou denne do ústavu. S úsmevom a pokojom znášal sťažnosti vychovávateľov na moje správanie a ignoranciu mestečkárskych pravidiel. „Je ešte dieťa." Reagoval otec. Asi ho mali za hlupáka. Otec s pokojom a rozvahou poukazoval vychovávateľom na veci ktoré boli podľa neho nesprávne. Vychovávatelia mu zase vysvetľovali že sa na veci pozerá nesprávne. Nakoniec aj tak veci na ktoré otec poukazoval zmenili. Tým dali najavo že mal pravdu. Na jeho sťažnosti že mi nie su poskytované obedy, pretože som v čase obeda ešte v škole. Vychovávatelia rozhodli že sa mi obedy nosiť z jedálne do bunky. Ani to však nefungovalo. Ku svojmu obedu som sa dostal tak raz do týždňa. pokračovanie článku
Pokračovanie: Na hostiteľský pobyt som mohol ísť každý boží víkend. A každulinké sviatky. Bolo to pre mňa ako sen. Mal som pocit že sa od šťastia zbláznim. Cez pracovný týždeň škola a navečer návrat do ústavanskej bunky. Nejako ten týždeň prežiť a potom v piatok zhodiť z pliec školskú tašku a rozbehnúť sa za ocinom. Bolo to nádherné a oslobuzujúce. Zrazu sa zo mňa stal len nejaký mladý človek čo prežíva školský týždeň na internáte a na víkendy sa vždy vracia domov. Mohli na mne cez týždeň pokojne rúbať drevo. S vidinou víkendu by mi nevadilo už absolútne nič. Už nikdy ten beznádejný dlhý nikdy sa nekončiaci čas ktorý sa vliekol bez akejkoľvek nádeje na moju záchranu. Mestečkársky nikdy nekončiaci čas aký som zažíval pred hostiteľskými pobytmi u môjho otca. pokračovanie článku
Pokračovanie: Vychovávateľ Golián bol doslova fenomén. Potreboval som istý čas aby som sa nad ním poriadne zamyslel. Pochopiť ho a stráviť. Aj tak som na nič neprišiel. Toľko pretvárky som ešte nevidel. Nevravím že falše. Kto sa rozhodne vychovávať deti, nebude až tak falošný. „Pozri sa na tu ruku, ta ti zruší zubnú kartu," vravel. A často to pred deckami opakoval. Malé deti sa smiali a hádzali sa s nadšením o posteľ. A potom pridal nejaký vtip. Vyvrátil som oči a odišiel. Bol veľký a silný kamarát. Decká by si ho určite zamilovali keby neslúžil len každý štvrtý deň. To už stačili zabudnúť na všetky podnety. Mal v sebe niečo priateľské a férové. Toto zaberalo hlavne na malé deti. Nemalo to takmer žiadny vplyv na staršie decká v našej bunke. Práve ten rozdiel bola jeho hodne zraniteľná časť povahy. Do tej diery staršie deti vrazili ruku a natrhli mu face. Jeho achilova päta. Ženska časť jeho osobnosti. Upratoval varil a bol mimoriadne pedantný. To všetko učil aj nás. pokračovanie článku
Som normálny mladý chalan, nie som ničím zvlášť výnimočný. Všetko podstatné sa o mne dozviete z mojich článkov.
Michal
